ददर्श चित्रकूटस्थं स रामं सहलक्ष्मणम्। स रामो भरतं दृष्ट्वा श्रुत्वा स्वर्गगतिं पितुः। कृत्वा तस्योदकं सम्यग् उवाच भ्रातरं प्रियम्। गच्छ तात प्रजा रक्ष सत्यं रक्षाम्य् अहं पितुः। तापसानाम् अलंकारं धारयन्तं धनुर्धरम्। उवाच प्राञ्जलिर् भूत्वा प्रणिपत्य रघूत्तमम्। शशंस मरणं राज्ञः सो ऽनाथांश् चैव कोशलान्। नाथ त्वं प्रतिपद्यस्व स्वराज्यम् इति चोक्तवान्। तस्य तद् वचनं श्रुत्वा रामः परमदुःखितः। चकार देवकल्पस्य पितुः स्नात्वोदकक्रियाम्। अब्रवीच् च तदा रामो भरतं भ्रातृवत्सलम्। पादुके मे भविष्येते राज्यगोप्ते परंतप। एवम् अस्त्व् इति तं प्राह भरतः प्रणतस् तदा।
dadarśa citrakūṭasthaṃ sa rāmaṃ sahalakṣmaṇam. sa rāmo bharataṃ dṛṣṭvā śrutvā svargagatiṃ pituḥ. kṛtvā tasyodakaṃ samyag uvāca bhrātaraṃ priyam. gaccha tāta prajā rakṣa satyaṃ rakṣāmy ahaṃ pituḥ. tāpasānām alaṃkāraṃ dhārayantaṃ dhanurdharam. uvāca prāñjalir bhūtvā praṇipatya raghūttamam. śaśaṃsa maraṇaṃ rājñaḥ so 'nāthāṃś caiva kośalān. nātha tvaṃ pratipadyasva svarājyam iti coktavān. tasya tad vacanaṃ śrutvā rāmaḥ paramaduḥkhitaḥ. cakāra devakalpasya pituḥ snātvodakakriyām. abravīc ca tadā rāmo bharataṃ bhrātṛvatsalam. pāduke me bhaviṣyete rājyagopte paraṃtapa. evam astv iti taṃ prāha bharataḥ praṇatas tadā.